PREČO MALIAR MAĽUJE INAK AKO SKUTOČNOSŤ VYZERÁ? (prof. MILAN KNÍŽÁK)

MILAN KNÍŽÁK: PREČO MALIAR MAĽUJE INAK AKO SKUTOČNOSŤ VYZERÁ?

Milan Knížák- maliar, sochár, dizajnér, multimediálny umelec, riaditeľ Národnej galérie v Prahe (z prednášky detská univerzita Komenského r.2008) 
Priznám sa, že ma otázka, ktorá je témou tejto prednášky, veľmi prekvapila. Pýtať sa, prečo maliar maľuje inak, ako skutočnosť vyzerá, mi pripadá dnes veľmi oneskorené. Taká otázka by mohla padnúť niekedy v prvej štvrtine 20. storočia, teda takmer pred 100 rokmi. Dnes by som sa mohol maximálne opýtať, prečo sa skutočnosť tak málo podobá umeleckým dielam, keďže sa vzdala (tá skutočnosť) časti svojej skutočnosti a je iba zhlukom najrôznejších módnych trendov. Je to možno tým, že umenie zostáva niečím, čo ide vlastným tempom, čo si vytvára svoj vlastný svet a ľudia – to znamená väčšinová spoločnosť – nejako zaostávajú. Dnes všade vládnu populárne módne trendy, ktoré musia byť nevyhnutne povrchné už iba tým, že chcú byť široko populárne. Vráťme sa však k pôvodnej otázke.
 Obrazy len pre ľudí
Ako vyzerá skutočnosť? Čo je to skutočnosť? Obraz má od skutočnosti veľmi ďaleko, preto sa tiež volá obrazom. (Hovorím o obraze, ktorý je typický pre 19. storočie a ktorého podoba v mysliach ľudí stále prežíva, ako okrem iného dokazuje položená otázka). Obraz predovšetkým redukuje trojrozmerný priestor na dvojrozmerný. Obraz, ktorý napodobňuje nejaký výsek reality, je predovšetkým ilúziou, teda má poskladané farebné škvrny a čiary tak, aby ich zhluk vyvolal na sietnici ľudského oka ilúziu napodobňovaného výseku reality. Podčiarkujem výrazy ilúzia a ľudské oko, pretože už väčšina iných tvorov vníma taký obraz inak. Stačí byť farboslepý a vidíme veci inak ako ostatní ľudia. Človek má päť zmyslov, ale iluzívny obraz, teda takzvaný realistický obraz (aj keď nie je realistický, iba odráža určitý odraz reality), ponúka zážitok iba jednému zmyslu, a to je zrak. Vôňa chýba. Hmatový zážitok chýba. Zvuky tiež. Chuť už vôbec neskúmame.Ak obraz nie je špeciálne vytvorený na haptické účely, nedotýkame sa ho, nelížeme ho ani doň nehryzieme. Umelci sa to v 20. storočí snažili zmeniť. Chceli urobiť obraz realistickejší. V kubizme sa snažili hľadieť na zobrazovaný objekt z viacerých strán, v kinetickom umení vnášali do diela pohyb, niekedy aj zvuk. V abstraktných obrazoch predstavovali mikro- či makrorealitu a dokonca používali vône či jedlé materiály. Podľa otázky sú takéto obrazy (povedzme radšej takéto diela, pretože môže ísť o rôzne typy objektov) pre diváka málo realistické, teda menej zodpovedajúce skutočnosti. V skutočnosti je tam skutočnosti viac. Svet je v takých dielach zobrazený komplexnejšie, teda realistickejšie.
Umenie je nanič
  Existujú kultúry, ktoré nikdy nepoužívali iluzívny spôsob zobrazovania. Napríklad umenie tzv. prírodných národov. Práve prírodné národy vnímali svoje umelecké diela (aj keď nehovorili o umení) ako samozrejmú súčasť každodenných životných rituálov. V európskej civilizácii modernej doby skončili umelecké diela v galériách alebo sa stali výzdobou interiérov. Je to trochu degradácia umenia.Ale čo je to vlastne umenie? Rozhodne už nevnímame pojem umenie ako odvodeninu od „niečo vedieť“, teda byť šikovný, šikovnejší ako tí ostatní. Umenie je možno nejakým typom neexaktného posolstva. Vyjadruje nejakú, inak zle definovateľnú, naliehavosť. Na otázku, na čo je umenie, rád odpoviem, že umenie je nanič. Nemôžeme ho jesť, piť, nemôžeme v ňom alebo na ňom jazdiť, nemôžeme sa s ním milovať. Vlastne ho nepotrebujeme. Lenže veci, ktoré nepotrebujeme, to znamená, že nie sú zásadnou podmienkou našej fyzickej existencie, majú zvláštnu mágiu. Ani lásku nepotrebujeme, stačí jednoduchý plodiaci akt, ktorý môže byť oddelený od tela a vykonávaný v laboratóriách.  
Koľko stojí optimizmus?
  Teraz sa pozriem na umenie ešte z inej strany. Niektoré umelecké diela predávajú veľmi draho. Napríklad van Goghove Slnečnice sa povedzme predávajú za 100 miliónov dolárov. O čo pritom ide? Čo sú tie slávne Slnečnice? Starý drevený napínací rám, asi pol metra plátna a farby, ktoré už stratili svoj pôvodný tón. Za to dávajú ľudia obrovské sumy. Prečo? Čo si to vlastne kupujú? Čo ľudí núti, aby za tento v podstate bezcenný a ťažko definovateľný predmet (jeho cennosť nie je exaktne stanoviteľná) vyhodili konkrétne a ťažko zarobené peniaze? Prečo má tento obraz, táto primitívna vec hodnotu? Ako je táto hodnota stanovená? Kde sú jej hranice? Kedy táto vec nadobúda hodnotu? Povedané naivne, ale podľa mňa dostatočne silno: táto vec, tento spomenutý obraz (a jemu podobné) reprezentuje určitú nedokonalosť, zbytočnosť. Kupuje sa niečo, čo tu vlastne fyzicky neexistuje, akýsi holub na streche. V obraze totiž kvalita nie je priamo prítomná. Ale kde je prítomná táto kvalita? Čo je vlastne platené? Odpovedám krátko a primitívne. Predáva a hodnotí sa tu niečo, čo môže človek dosiahnuť (akýsi ideál) a čoho odlesk je skrytý v tom konkrétnom diele. Toto dielo nám vlastne dáva tušiť, že ani my nie sme bez šance, že ľudstvo ako také má určitú šancu. Vlastne si tým kupujeme optimizmus. Kupujeme si tým vieru. Kupujeme si kumulovanú energiu. Umelec je tu ako alibi. Umelecké dielo je ako alibi nakupované, uctievané, je to akési zlaté teľa, ktoré zastupuje boha, ktorého niekedy potrebujeme, aj keď možno neexistuje. Ale neexistujúci boh je rovnako užitočný ako ten skutočný. Navyše, ktorý boh je skutočný? A sme pri podobnom probléme ako s umeleckým dielom.
 Smrť umenia
Umelecké dielo nemá dnes jasne definovanú funkciu a za určitých okolností sa môže stať umeleckým dielom čokoľvek. Na začiatku 20. storočia vystavil francúzsky umelec Marcel Duchamp priemyselne vyrobený objekt (napríklad pisoár, sušiak na fľaše, okno) ako umelecké dielo. Vzal niečo, čo bolo vymyslené a sériovo vyrobené niekým iným, bez akéhokoľvek vzťahu k umeniu, neašpirovalo to na originalitu a jedinečnosť, a taký objekt vystavil na podstavec v galérii ako sochu a tento sériový výrobok v tomto okamihu plnil úlohu umeleckého diela, to znamená, že sa umeleckým dielom stal. Týmto aktom sa zmenilo nazeranie na umenie ako také. Duchamp nám týmto oznámil, že „byť umením“ nemusí byť niečo trvalé. Povedal nám, že „umeleckosť“ je veciam a javom iba prepožičaná.Keby sme sa na to pozreli z väčšieho časového odstupu, mohli by sme povedať, že „umeleckosť“ poletuje z objektu na objekt, z javu na jav ako motýľ. Ako by sme niečo nasvietili reflektorom. Táto žiara prepožičiava objektu vlastnosť byť umením, ale posunutím prúdu svetla táto vlastnosť mizne. Marcel Duchamp nám chcel vlastne povedať, že aj umelecké dielo môže zomrieť. Zobral umeleckému dielu právo na život večný, o ktorom sa v súvislosti s umením tak často hovorilo a hovorí, a urobil ho smrteľným. To bol veľký čin. Dodnes nedostatočne vnímaný.
 Maľovať a prežívať
 Vráťme sa však k obrazu a pôvodnej otázke. Keď sa hovorí o obraze, automaticky sa uvažuje (skôr uvažovalo) o niečom namaľovanom. Dnešné chápanie obrazu má mnoho podôb a maľba je iba jednou z nich. Obraz môže byť vytvorený aj inými médiami. Už dlho sú známe fotografie, tlač, koláž (ktorá prerastá až do asambláže, a v tom okamihu sa nám ponúka otázka hraníc medzi obrazom a objektom). Obraz vzniká aj nehmotnými médiami, ako je napríklad svetlo (dia a filmová projekcia, videozáznam, počítačový imidž, laser a pod.), obrazom môže byť prírodný jav: vlniaca sa vodná hladina alebo rozrytá hlina. Obrazom je aj predstava: obraz myslený, tušený a podobne.Navyše sa maľbou pokrývajú predmety, objekty, netradičné plochy, a tak je niekedy ťažké rozhodnúť, či ide o maľbu na priestorovom útvare, alebo o pomaľovaný objekt. Podobne to vyzerá aj s ostatnými umeleckými dielami. Nájsť dnes podobu sochy, to znamená povedať, čo je a čo nie je sochou, je rovnako ťažké. Akoby veci a javy stratili svoje definície. Vo svete, ktorému definície chýbajú, znie otázka, prečo maliar maľuje inak, ako skutočnosť vyzerá, zvlášť zbytočne. Maliar maľuje svet tak, ako ho prežíva, iba my si často nechceme pripustiť mnohotvárnosť a rôznosť reality.  
Svet za tichom
 Nakoniec ešte primitívna poznámka. Stretávam sa často s tým, ako ľudia chválorečia maliarsku techniku starých majstrov s pocitom, že by to dnes nikto nedokázal a myslia pritom na dokonalosť ilúzie zobrazovaných predmetov a javov. Lenže to vôbec nie je pravda. V hyperrealistických obrazoch, ktoré sa objavili predovšetkým v 70. rokoch 20. storočia, je ilúzia taká dokonalá, že ani z tesnej blízkosti nespoznáte, či sú predmety na obraze namaľované, alebo tam skutočne sú. Podobne je to so sochami. Vošiel som do jednej galérie a tam stáli dvaja murári. Hovoril som im, že nie je vhodné, aby opravovali galériu počas prevádzky. Po chvíli som zistil, že sa nehýbu. Boli to sochy. Miera majstrovstva nie je v dokonalosti ilúzie. Na niektorom obraze môžu byť tisíce detailov. Jeho tvorcovi môže trvať roky, kým ho vytvorí. Na inom diele je toho veľmi málo a vzniklo za niekoľko hodín či dokonca minút. Pritom nemôžeme a priori vyhlásiť, ktoré je lepšie. Možno by sme vôbec nemali používať kategórie dobrý zlý, ale hľadať cestu k umeniu tým, že ho urobíme súčasťou nášho života. To nás samo povedie k dielam, ktoré budú schopné naše životy obohatiť. Umenie je zvláštnym dobrodružstvom. Väčšinou ponúka ticho. A za tichom je veľký svet, ktorý máme šancu objaviť.

-------------------------------------------------------------

Výtvarné relaxcentrum VytFit, Gaštanová 8, 811 04 Bratislava- staré mesto, Vyber si svoj kurz a prihlás sa! >> https://www.vytfit.sk